Kto si na Silvestra zvolil tradičný Silvestrovský výstup na Poľanu urobil dobre. A bolo jedno či išiel po žltej značke od Hriňovej, alebo si vybral zelenú od vodopádu Bystré. Rovnako dobre sa hore dostal po modrej značke popri Melichovej skale alebo od Kalamárky po značke červenej.

Zakončiť rok 2019 výstupom na Poľanu sa podľa Juraja Kalamára, predsedu Klubu slovenských turistov v Detve, rozhodlo viac ako 300 turistov. Vychádzal z počtu ľudí, ktorí sa zapísali pri hoteli a dostali účastnícke listy. Koľkí sa nezapísali, mohol len odhadnúť. „Turisti prišli nielen z Detvy, Hriňovej a celého regiónu, ale aj zo Zvolena, Banskej Bystrice, Žiaru nad Hronom a Žarnovice,“ doplnil Juraj Kalamár údaje o 39. ročníku výstupu na Poľanu. Boli sme medzi nimi a nasledujúce riadky sú toho dôkazom.

Vyrážame

Vyberáme si, tak ako väčšina turistov z Detvy, modrú značku. O pol ôsmej zaparkujeme na Skliarove, chvíľu počkáme na turistov, ktorých vyhadzuje miestny autobusový spoj a vyrážame. Ráno trochu primrzlo, čo je dobré, aspoň sa vyhneme blatu. Chvíľu kráčame po spevnenom povrchu, potom prechádzame lúkou. Jedna skupinka turistov predbieha druhú, aby si to o dvadsať minút zopakovali v opačnom poradí. Taký už turistický výstup je, nesnažíme sa predsa prekonať rekord. Človek kráča takmer automaticky. Občas sa zastaví, urobí fotografiu, alebo sa len tak pokochá pekným výhľadom do dolín. Tie v diaľke zatiaľ ukrýva hmla.

Keď sa ťa nohy pýtajú…

Prechádzame popod Melichovu skalu, no nezastavujeme sa. Stále sme iba na začiatku. Po polhodine chôdze sa už v nohách začína ozývať prvá obava. Akoby sa nohy pýtali: prečo stále kráčame iba do kopca? Odpoveď, že na Poľanu sa inak dostať nedá, nohy neuspokojuje.

„Za chvíľu sme hore,“ oznamuje hlasno Juraj Kalamár z Klubu slovenských turistov v Detve. Chvíľa je veľmi nepresný údaj, pretože kráčame ešte aspoň pol hodiny. No dobre, možno menej, no pre nohy je to celá večnosť. Človek by sa aj poľutoval, no každá ľútosť naráža na realitu, keď popri ňom prechádza dôchodca, pre ktorého evidentne ide iba o rozcvičku.

Pri hoteli

Nakoniec sa medzi stromami objavuje asfaltka a vzápätí aj budova hotela. Ten sa volá Poľana, no už nejaký ten rôčik neslúži svojmu účelu. Ani na Silvestra, kedy je po ubytovaní v horách veľký dopyt. Poľana na Poľane je prázdna, na prízemí funguje malý bufet, ktorý pre turistov zabezpečuje aspoň aký taký základný servis – teraz v zime je to väčšinou čaj a rum, alebo varené víno. Aj jedno aj druhé chutí oveľa lepšie ako v doline.

Silvestrovské počasie nemá ďaleko k ideálnemu stavu. Slnečné lúče príjemne hrejú, pohodu trochu ruší iba vietor. Ale čo chceme, veď sme predsa na kopci.

Ideme na Zadnú Poľanu

Po polhodinke oddychu sa pripájame ku skupinke, ktorá na Poľanu prišla od Hriňovej a rozhodla sa pokračovať až na Zadnú Poľanu. Počasie vraj sľubuje pekné výhľady. Ruksaky hádžeme na plecia a vyrážame do ďalšieho kopca. Nohy tentoraz vôbec nepotestujú, pár minút oddychu im stačilo. Po chvíli prechádzame popri tabuli s nápisom Zadná Poľana. Pravda je, že do cieľa našej cesty, to máme ešte asi hodinu. Nuž Poľana nie je dvor medzi domami, jej vrchol je rozľahlý. Cesta, lepšie povedané chodník, je už iný, a preto väčšinou kráčame za sebou ako húsatá. Zem je zamrznutá, konečne vidíme aj nejaký sneh, občas natrafíme na plochy plné ľadu.

Hodina prejde rýchlo, dostávame sa na rozcestie. Na jednej strane je vyhliadka Katruška, na druhej Zbojnícky tanec. Obidve nám poskytujú úžasný zážitok. Čistá obloha ponúka krásne výhľady na Vysoké i Nízke Tatry. Od nadšenia sa tlačíme k okraju, kým nás nezastavuje hlas skúseného turistu. Nabáda na opatrnosť, veď pád zo strmého zrázu nestojí za žiaden výhľad. Takmer všetci fotíme, to aby nám doma uverili. Asi sa podvedome bojíme, že nebudeme schopní opísať nádheru rozprestretú pred nami. Zážitok je taký silný, že nám dodá energiu nielen na cestu späť k chate, ale aj neskôr na Skliarovo. Samozrejme, nohy sa ešte občas ozvú, no z Poľany odchádzame s predsavzatím, že sa na ňu o rok určite vrátime. A možno aj skôr.

MILAN SUJA