„Už ste skončili?“ oslovil nás v nedeľu neskoro večer mladý muž, ktorý sa vynoril z tmy. Obom nám (manželke a mne) prebehne hlavami tá istá myšlienka. Posledný „zákazník“ na testovanie. Hneď mu vysvetľujeme, že na testovanie je už neskoro, no on nás kývnutím ruky zastavuje a podáva nám veľkú čokoládu so slovami: „Ja bývam tu nablízku a s manželkou by sme sa vám aspoň takto chceli poďakovať za vašu prácu počas testovania.“
V tej chvíli by som sa chcel o tento silný zážitok podeliť s celým mestom, no detvianske ulice boli ľudoprázdne. Všetci si užívali teplo svojich domovov. Z tmy sa vynárali iba unavení členovia odberných tímov, túžiaci po sprche a posteli.
Piatok
Hoci na testovanie boli vyčlenené dva dni, ľudia prihlásení do odberných tímov začínali už v piatok večer. Podpis dohody na úrade a prevzatie ochranných prostriedkov boli z testovanie tie najpohodovejšie činnosti. Niektorí sa ešte stihli porozprávať so svojimi vojenskými veliteľmi a dohodnúť si aspoň čas príchodu na miesto testovania, no to by bolo asi tak všetko.
Z dokumentu s názvom Harmonogram činnosti odberného tímu na odbernom mieste pre zabezpečenie operácie Spoločná zodpovednosť sa pre nedostatok času rýchlo stal iba zdrap papiera. Podľa neho sa členovia tímu mali na odbernom mieste stretnúť už v piatok o tretej, v tej chvíli však v niektorých tímoch ešte neboli ani známi všetci zdravotnícki pracovníci. Spoločná zodpovednosť bolo pripravovaná narýchlo a piatok nám, ktorí sme sa prihlásili na testovanie, veľa optimizmu nepriniesol. Čo nás to len čaká?
Pred takou akciou veľa nenaspíte, najmä ak neskoro v noci prichádzate zo služby na zvolenskej pohotovosti, ako moja manželka. Vedeli sme, že ideme do boja a v takej chvíli je spánok nepodstatný.
Sobota
Krátko po pol šiestej ráno sa naše odberné miesto v telocvični pri Spojenej škole začína zapĺňať. Zatiaľ nami – členmi odberného tímu. Narýchlo sa navzájom zoznamujeme. Hneď nato si každý berie na seba kus roboty – roznášame materiál, pripravujem lístky, testovacie sety, dezinfekciu a rozdeľujeme si úlohy. Narýchlo si prechádzame systém, akým budeme pracovať, ten neskôr za pochodu prispôsobujeme. O jednu zdravotnú pracovníčku prichádzame ešte pred samotným testovaním – na vedľajšie odberné miesto zdravotníčka neprišla, musíme pomôcť. Ostávame iba šiesti: vojak, policajt, dvaja administratívni pracovníci a dve zdravotníčky. Otestujeme sa, všetko je v poriadku.
Štartujeme
Otvárame krátko po siedmej, v tej chvíli je už pred telocvičňou niekoľko desiatok ľudí. Je to ako pri štarte parnej lokomotívy, postupne naberáme rýchlosť a bez prestávky ideme päť hodín. V prvých hodinách máme rýchlosť tridsať ľudí na hodinu, postupne sme ich za rovnakí čas schopní testovať asi štyridsaťpäť. Možno aj viac. Sme dobrovoľne dehydrovaní, aby sme nemuseli ísť na toaletu, čo by pri vyzliekaní z overalu zabralo priveľa času. Musíme vydržať aspoň päť hodín.
Ľudia sa k nám dostávajú po polhodinovom čakaní, a to sme na tom ešte celkom dobre. Dozvedáme sa, že inde sa tak skoro nepodarilo otvoriť a ľudia si v rade vystáli aj viac ako hodinu.
Po prvej stovke nemáme žiadneho pozitívneho, z čoho je náš mladý veliteľ trochu nervózny. Bojí sa či to vôbec robíme dobre. Prejde ďalších päťdesiat ľudí, kým sa dostaneme k prvému pozitívnemu. Na našu radosť a na smútok dievčaťa, ktorej pozitívny test vyšiel. Neprekvapilo ju to, ani jej matku, veď bola v predchádzajúcich dňoch v kontakte so svojim pozitívnym otcom.
Sme len prízraky v bielom
Obedňajšia pauza je vyslobodením. Ľudia vonku to prijímajú s nevôľou, nikto však nenadáva, nikto nám nič nevyčíta. Po polhodine čakania, keď sa dostanete pred dvere a povedia vám, že tam ešte hodinu musíte stáť, to by rozladilo každého. Chápeme ich, no oni nevidia naše otlačené tváre a vyčerpané pohľady. Vlastne nás nevidia ani počas testovania. Sme len prízraky v bielom.
Prestávka bola nielen na obed, ale aj na dezinfekciu priestorov, ktorú mali na starosti hasiči. Zostáva po nej mokrá podlaha, na ktorej sa zdravotníkom lepia návleky na nohách. Po chvíli dvíhajú nohy ako bociany.
Nápor ľudí neprestáva ani popoludní, zmierni sa až večer. K prvému pozitívnemu prípadu pribúda ďalší, opäť je to matka, ktorá prišla na testovanie spolu s dcérou. V tomto prípade je pozitívnou práve matka. Vôbec to nečakala. Nápor ľudí postupne ustal a pred pol desiatou už vonku nestojí nikto. Našťastie. Všetci máme toho dosť. Odchádzame, na mieste nechávame iba mladého veliteľa, ktorý ešte musí zabezpečiť nebezpečný odpad.
Náš sumár za sobotu: Takmer štyristo otestovaných ľudí, z toho dvaja pozitívni.
Po náročnom dni by človek čakal, že sa doma po sprche hneď zvalí do postele, no opak je pravdou. Vyčerpané telo akoby celodenné testovanie potrebovalo stráviť. Pomáha až pohár červeného vína.
Nedeľa
Po štyroch hodinách spánku začíname s prípravou na ďalší náročný deň. Káva, k tomu rýchle raňajky, na rozdiel od predchádzajúceho dňa, kedy žiadne jedlo ráno nehrozilo.
Na mieste už vieme čo máme robiť a otvárame na minútu presne. Prví dvaja – traja záujemcovia už pred dverami pár minút postávali. Po nich čakáme na ďalších, no prejde asi polhodina, kým sa niekto objaví. Čakáme vlastne celý deň. Tu a tam sa niekto objaví, no väčšinu dňa strávime oblečení v overaloch tým, že vyzerám ďalších záujemcov o testovanie. Nevieme čo je horšie. Či to nekonečné čakanie, alebo nápor ako v sobotu. Kým sobota nám ušla, nedeľa sa nekonečne vliekla.
Sumár za nedeľu: Prišla necelá tridsiatka ľudí, všetci boli negatívni.
Testovanie bolo úspešné. Matovič to, napriek kritikom, zvládol. Podobné články zapĺňajú spravodajské weby aj sociálne siete. Unavení sa iba pousmejeme. Už sa nám nechce ani rozčuľovať.
Nie, vláda to vôbec nezvládla. Vytvorila operáciu, ktorá bola jeden veľkých chaos. Keby s vypätím všetkých síl pri príprave nezabrali samosprávy, keby na mieste nadprácu neurobili členovia odberných tímov, vrátane vojakov a policajtov a v neposlednom rade, keby ľudia nezobrali testovanie ako svoj záujem, všetko by skončilo fiaskom.
